Z Batumi sa vyberáme mashrutkou do Kutaisi. Ujo šofér si to vcelku slušne valí, úspešne sa vyhýba všetkým prekážkam od dier, áut v protismere až po pri ceste sa pasúce kravy. V múdrom sprievodcovi, ktorého používanie odporúčam čoraz menej a menej, sme sa dočítali strašnú skutočnosť, že v Kutaisi je to celkom nebezpečné a naše peňaženky isto neobíde ruka zlodejova. Z vlastnej skúsenosti viem, že podobné apokalyptické správy treba filtrovať desať ku jednej. Napriek tomu sa mi nedarí po ceste zbaviť zvláštneho pocitu, čo nás to tam vlastne čaká. V mashrutke sa na nás nalepil miestny opilec, ktorý si náramne chcel pokecať s Čechoslovákmi. Nie je mi to veľmi príjemné. Uja troška vytočili miestni, keď mu vynadali za smrad, čo sa šíril z jeho flaše, ktorú popíjal. Hlasno nadáva, hundre a živo sa o nás zaujíma. Po podávaní ruk, som usúdil, že je najvyšší čas zaspať a zabrániť tak ďalšej družbe. Zaspávam náhodne vždy keď sa mi snaží ujo povedať svoj postreh alebo ponúknúť ma zo svojej flaše. Začujem ako sa ujo smeje, že Čechoslováci sú unavení, keď spia. Nevadí, vidina páchnucej flaše a podguráženého uja ma utvrdila v mojej únave.
Kutasi. Držíme svoje batôžky, vystupujeme, krkolomne prebiehame cez cestu a rozmýšľame čo ďalej. Aha, zabudol som si svoj menší batôžtek v buse. Šup šup rýchlo späť, veď tu by sa malo kradnúť. Batôžtek je však na mieste. S taxikárom sa dohodneme, že nás odvezie na adresu hostela podľa sprievodcu. Ideme celým mestom. Začína sa mi páčiť. Má svoje čaro, staré domy, dlaždicové cesty, všade plno ľudí.
Zastavujeme pred veľkým domom, vyzerá ako egyptská rezidencia Mubaraka I. Otras. Spolucestujúci sa však vidinou teplej sprchy, hotujú prespať v tomto otrasnom gýče. Tajne dúfam, že bude obsadené. Autobus plný nemeckých turistov mi dáva nádej. Okrem toho pýtali nekresťanské peniaze. Ďakujem, je obsadené. Konečne začína dobrodružnejšie hľadanie nocľahu. Stále nie sme úspešní. Hostel na uvedenej adrese nie je. Rozmýšľame kam sa podieť, stretávame miestnych dobrovoľníkov Američanov. Prvé ou jé, a odsúvam sa bokom. Kde sa vzal tu sa vzal prišiel starší pán, či nechceme prespať u neho. Ideme. Z vonka to nevyzerá nič moc, ale z vnútra je to doslova palác. Kedysi tam vraj býval správca miestnej oblasti. Veríme. Vysokánske stropy, krištáľové lustre, všetko z dreva, čo kus nábytku to klenot. V dome vládne zvláštna atmosféra. Napriek krásnemu zariadeniu je zrejmé, že peňazí nie je nazvyš. Nóblesa sa mieša s nepomenovaným smútkom. Všetko je na úrovni, domáca nás pozýva na čaj a dozvedáme sa čo to z jej života ako i zo situácie v Gruzínsku. Samozrejmosťou, ako v celom Gruzínsku je klavír, ktorý nesmie chýbať v žiadnej domácnosti. Peťo zabrnká krstného otca a všetko dostáva inú atmosféru.
Syn našej hospodyne, Sergio resp. Sergej, študent na diplomatickej škole v Tbilisi nám robí rýchlu prehliadku mestom. Žiadna kriminalita tu vraj už nie je, ale kedysi bola. Keď nám Sergio ukazoval ako sa tu kedysi chodilo, držiac si všetky možné vačky a obzerajúc sa zo strany na stranu, pripadalo mi to ako hip hop.
Mesto sa večer halí do tmy, verejné osvetlenie nefunguje. Jediné svetlo prichádza z reklamných tabúľ obchodov a bánk. Sergio nám ukazuje cestu hore nad mesto ku katedrále Bagrati a potom sa odpája. Tmou sa derieme dopredu a rozmýšľam, nad mottom: dvakrát nespravíš tú stú chybu. Alebo že by? Práve ju opakujem. V Turecku sme na takúto nočnú prechádzku po hradbách doplatili stretnutím s miestnou fetmen bandou, čo bude teraz? Nebolo nič.
Veľkosť katedrály z cca 11-12 storočia vynikla i v moci noci. Japonský turisti vytiahli fotoaparáty a cvak cvak cvak. Duša sa ukľudnila, životný záber spravený, čas ísť do ulíc mesta. Sedíme na lavičke pri gýčovo nasvietenej fontáne, pozorujem ľudí, toľko koľko mi tma dovolí, začína pršať. Padáme. Pred bránami tela si Maroš uvedomuje, že mi stratil požičaného sprievodcu. V snahe potrestať sa beháme po daždi celým mestom a hľadáme sprievodcu. Márnosť nad márnosť. Never mind.
Klopem na okno domácej, že nech nás pustí k teplému kozubu. Z okna reve muzika, vystrčí sa zopár detských hláv. Aha tak to asi nie je ono. Domáca deti nemal. Deti však vychádzajú a ochotne nám ukazujú, že dvere do nášho domu sú vedľa. Peťo je stále chorí. Domáca nám oznamuje, že niekto našiel nášho sprievodcu a zavolal na číslo na lístku, založenom v sprievodcovi. Teda život je fajn, nikdy nevieš ako sa to vyvŕbí. Pijeme čaj s domácou a neustále sa meniacim mužským osadenstvom domu a dychtivo načúvame ďalším rozprávaniam. O tom ako si Maroš získal celý autobus, o kráľovi Dávidovi, o diaľkovom koľajnicovom pochode, na ktorý nás vyslala dôveryhodne vyzerajúca bábuška + fotos nabudúce.
